Obrázok
„Úlohou športovca je nastaviť psychiku tak, aby mu v maximálnej miere pomáhala.“ Keď však zlyhá nastavenie mysle, a priestor dostane strach a nepokoj, prichádzajú zakopnutia, ba až veľké pády. Také, aké v nedeľu v poslednej tretine v Nových Zámkoch...
„V úvodných dvoch tretinách, hoci sme urobili niekoľko chýb, sme boli lepší a aktívnejší. Pomer striel po 2. dejstve (8:29) tomu jasne nasvedčoval. Zrejme prišlo pomyslenie si, že nič sa nemôže stať, Zámky to nemôžu otočiť, a vtedy prišla chvíľa, kedy sme dostali nečakane gól. Ubránili sme oslabenie o dvoch hráčov, následne aj o jedného, Boky skočil práve na ľad a mám taký dojem, že sme sa tam nevedeli sformovať do nejaké vzorca, nevedeli sme ako hrať. Vznikol z toho vyrovnávajúci gól, ale nebola to žiadna hrôza. To, čo po tomto góle ale nastalo, to hrôza bola,“ spomína na nedeľný zápas Branko Radivojevič. „Za všetkých trénerov môžem povedať, že v poslednej tretine sme cítili priam až bezmocnosť, kedy nebol nikto, kto by zodvihol zástavu zo zeme a nakopol to tam. Bol stav 1:1, dostali sme presilovku, no tie naše sú v skutku katastrofálne. Mám dojem, že skôr je to pre nás nevýhoda, než výhoda,“ pokračoval.
Práve vyrovnávajúci gól označil za zlomový okamih, ktorý nalomil psychiku hráčov. „Vždy môžeme hráčom poradiť čo a ako, ale oni sú aktérmi na ľade. Tam treba využiť skúsenosť a starší hráči by si to mali vziať pod seba, upokojiť hru. No my sme namiesto toho dostali gól a každý začal hrať svoj hokej. Zo systému vypadol jeden, druhý, a už z toho bol guláš. Potom nám to prišlo, že z hráčov už nikto ani nechcel puk a každý sa chcel zbaviť zodpovednosti,“ opisuje pohľad trénerského tímu Radivojevič. Do popredia sa tak dostal strach a nepokoj... „Keď sa bojíme, tak nehrajme. To nebolo o tom, že nám nešli nohy, ale nám nešli hlavy. Tá tretia tretina bola blamáž, na ktorú sa pozeralo celé Slovensko," pokračoval.
Nedeľné zakopnutie, či skôr pád, na ktorý hráči tak skoro asi nezabudnú, je súčasne ukazovateľom, na čom je potrebné popracovať. „Naschvál sme dnes urobili fyzický tréning, veľa súbojov, a toto musíme udržať. Makať na tom, aby sme v tréningoch išli na 120% a následne, aby sme do zápasov išli s týmto nasadením automaticky. Fyzický tréning rozhodne nebol za trest. Toto nám ale chýbalo, všetky súboje, tak musíme na nich pracovať, aby sa nám dostali pod kožu. Nemôžeme byť v komfortnej zóne a povedať si, že nejako si odtrénujeme, a podľa toho ako sa budeme cítiť, budeme hrať. Toto bojovné nasadenie musíme udržať,“ rázne vyslovil športový riaditeľ Dukly. Ako však dať opäť do pohody hlavy hráčov a „zalepiť“ naštrbenú psychiku? „Otvorene sme sa o všetkom porozprávali a za to som veľmi rád. Povedala sa pravda do očí. Už ako hráč som sa naučil, že toto je najlepšie možné riešenie – neobchádzať, nechodiť okolo a hľadať výhovorky, ale otvorene povedať, ako to kto vidí. Myslím, že každý si z hráčov si to vzal k srdcu a v ďalšom zápase dá odpoveď,“ vysvetlil Branko, ktorý tiež ozrejmil, čo znamenali slová trénera Pardavého krátko po nedeľnom zápase a síce, že to, čo sa stalo v tretej tretine, musí mať nejaké následky: „Momentálne je všetko otvorené a to aj pohyb v kádri. Ale zatiaľ nič nie je definitívne. Každý je strojcom svojho šťastia.“
„V úvodných dvoch tretinách, hoci sme urobili niekoľko chýb, sme boli lepší a aktívnejší. Pomer striel po 2. dejstve (8:29) tomu jasne nasvedčoval. Zrejme prišlo pomyslenie si, že nič sa nemôže stať, Zámky to nemôžu otočiť, a vtedy prišla chvíľa, kedy sme dostali nečakane gól. Ubránili sme oslabenie o dvoch hráčov, následne aj o jedného, Boky skočil práve na ľad a mám taký dojem, že sme sa tam nevedeli sformovať do nejaké vzorca, nevedeli sme ako hrať. Vznikol z toho vyrovnávajúci gól, ale nebola to žiadna hrôza. To, čo po tomto góle ale nastalo, to hrôza bola,“ spomína na nedeľný zápas Branko Radivojevič. „Za všetkých trénerov môžem povedať, že v poslednej tretine sme cítili priam až bezmocnosť, kedy nebol nikto, kto by zodvihol zástavu zo zeme a nakopol to tam. Bol stav 1:1, dostali sme presilovku, no tie naše sú v skutku katastrofálne. Mám dojem, že skôr je to pre nás nevýhoda, než výhoda,“ pokračoval.
Práve vyrovnávajúci gól označil za zlomový okamih, ktorý nalomil psychiku hráčov. „Vždy môžeme hráčom poradiť čo a ako, ale oni sú aktérmi na ľade. Tam treba využiť skúsenosť a starší hráči by si to mali vziať pod seba, upokojiť hru. No my sme namiesto toho dostali gól a každý začal hrať svoj hokej. Zo systému vypadol jeden, druhý, a už z toho bol guláš. Potom nám to prišlo, že z hráčov už nikto ani nechcel puk a každý sa chcel zbaviť zodpovednosti,“ opisuje pohľad trénerského tímu Radivojevič. Do popredia sa tak dostal strach a nepokoj... „Keď sa bojíme, tak nehrajme. To nebolo o tom, že nám nešli nohy, ale nám nešli hlavy. Tá tretia tretina bola blamáž, na ktorú sa pozeralo celé Slovensko," pokračoval.
Nedeľné zakopnutie, či skôr pád, na ktorý hráči tak skoro asi nezabudnú, je súčasne ukazovateľom, na čom je potrebné popracovať. „Naschvál sme dnes urobili fyzický tréning, veľa súbojov, a toto musíme udržať. Makať na tom, aby sme v tréningoch išli na 120% a následne, aby sme do zápasov išli s týmto nasadením automaticky. Fyzický tréning rozhodne nebol za trest. Toto nám ale chýbalo, všetky súboje, tak musíme na nich pracovať, aby sa nám dostali pod kožu. Nemôžeme byť v komfortnej zóne a povedať si, že nejako si odtrénujeme, a podľa toho ako sa budeme cítiť, budeme hrať. Toto bojovné nasadenie musíme udržať,“ rázne vyslovil športový riaditeľ Dukly. Ako však dať opäť do pohody hlavy hráčov a „zalepiť“ naštrbenú psychiku? „Otvorene sme sa o všetkom porozprávali a za to som veľmi rád. Povedala sa pravda do očí. Už ako hráč som sa naučil, že toto je najlepšie možné riešenie – neobchádzať, nechodiť okolo a hľadať výhovorky, ale otvorene povedať, ako to kto vidí. Myslím, že každý si z hráčov si to vzal k srdcu a v ďalšom zápase dá odpoveď,“ vysvetlil Branko, ktorý tiež ozrejmil, čo znamenali slová trénera Pardavého krátko po nedeľnom zápase a síce, že to, čo sa stalo v tretej tretine, musí mať nejaké následky: „Momentálne je všetko otvorené a to aj pohyb v kádri. Ale zatiaľ nič nie je definitívne. Každý je strojcom svojho šťastia.“