Obrázok
Namiesto prípravy na blížiace sa Majstrovstvá sveta do 20 rokov chodí na ozónové injekcie a individuálne korčuliarske tréningy. 18-ročný Samuel Krajč, ktorý prišiel kvôli zraneniu o miestenku na spomínaný šampionát, prezradil, ako sa momentálne cíti a tiež, čo mu v rámci hokeja spôsobuje „potešenie na duši“.
„Minulý pondelok som bol prvýkrát na ľade, ale nebolo to dobré. Točila sa mi hlava a bolela ma. Predtým som chodil na ozónové injekcie a lekár mi povedal, že môžem vyskúšať ísť na ľad. No nebolo to ono. Rozhodli sme sa preto dať si ešte pauzu a pokračoval som v injekciách. Včera som opäť vyskúšal ísť na ľad a už to bolo lepšie,“ otvorene začal rozprávať Samuel Krajč na margo zranenia, ktoré sa mu prihodilo počas prípravy na WJC-20. O miesto na šampionáte prišiel nie vlastnou príčinou. „Je to pre mňa sklamanie. Bol som fyzicky i psychicky pripravený, dovolím si povedať, že na ľade som sa cítil veľmi dobre, bol som opäť sám sebou. Celé ma to hnevalo najmä preto, že turnaj je v Edmontone, kde bude rozhodne veľa skautov. S odstupom času to už ale beriem tak, že to, čo sa stalo, už nezmením,“ pokračoval. Vďaka svojmu veku však bude mať možnosť pobiť sa o skúsenosti z Majstrovstiev sveta do 20 rokov aj v nasledujúci rok; Krajč má stále len 18 rokov. „Určite by bolo lepšie mať na konte viac štartov na šampionáte, ale som rád, že ešte stále budem mať šancu prebojovať sa na majstrovstvá sveta budúci rok. Vek mi to stále dovolí. Urobím všetko pre to, aby som sa tam dostal,“ odhodlane dodal.
Krajč aj dnes ráno strávil krátky čas na ľade. Zatiaľ sám, bez väčšieho zaťaženia. „Popravde, len tak sa tam motám, korčuľujem sám so sebou. Zakázali mi strieľať kvôli otrasom,“ netajil. Rovnako otvorene nemal problém porozprávať aj o svojej psychickej pohode, ktorú pred zranením prežíval: „Zo začiatku sezóny som sa hľadal, nebol som so sebou spokojný. Veľa som preto komunikoval s trénermi, ktorí mi povedali čo odo mňa očakávajú, aká je moja úloha. A tú som prijal. Keď som sa s ňou začal stotožňovať v tom pravom zmysle slova, začal mi aj ice-time pribúdať. Na konci som ho už mal naozaj veľa a bol som spokojný so svojimi výkonmi. Keď sme po každom zápase mali video-rozbor s trénerom Frűhaufom, tak zväčša poukazoval len na maličkosti, ktoré je potrebné zlepšiť. To ma posúvalo vpred rovnako aj s pocitom, že mi tréneri dôverujú.“
Každému, kto tohto mladíka sleduje, je jasné, že „drzosť na ľade“ je jeho druhé meno. Súperom komplikuje hru, dokáže ich rozhádzať a keď je to potrebné, je aj súčasťou šarvátok. „Vždy som sa rád dostával súperom na ľade pod kožu. V podstate mi je jedno, či má súper 20, 30 alebo 40 rokov; prosto keď chcem, tak sa mu pod tú kožu dokážem dostať a keď vidím, že sa mi to podarilo, že je nervózny a zle sa mu hrá, teší ma to. Je to pre mňa potešenie na duši,“ rozosmial sa. Skutočnú bitku, kedy bolo potrebné zhodiť rukavice, by ste ale u neho doposiaľ nenašli. Ale... „Keby niekto napr. zranil môjho spoluhráča, zrejme by som nemal problém pobiť sa. Ale, samozrejme, sú tu hráči, pri ktorých viem, že už sú za akousi mojou pomyselnou hranicou, lebo viem, že by som od nich dostal na hubu. Za takého považujem napr. Louisa, ktorý pôsobí v Michalovciach. S ním by som sa nechcel dostať do kontaktu. Ale keby to prišlo, určite by som neušiel. Možno by ma na šupu vypol, ale kto vie,“ znova sa nezdržal smiechu. Ak si myslíte, že za svoju možno miestami až prehnanú drzosť na ľade počúva od trénerov nemilé slová, opak je pravdou. „Negatíva som z ich strany zatiaľ nepočul, že by som to prehnal, že by toho bolo veľa. Práve naopak – niekedy ma Branko hecuje, aby som sa danému hráčovi dostal pod kožu a robil svoju robotu,“ prezradil.
Trenčanov čaká zajtra posledný domáci zápas, Samuel bude môcť svojim spoluhráčom opäť len držať palce a fandiť na diaľku. V zápasovom rytme ho uvidíme až v nadchádzajúcom roku: „Oficiálne vyhliadky sú také, že v čase medzi Vianocami a Novým rokom by som chcel vyskúšať absolvovať plnohodnotný tímový tréning a do zápasového zaťaženia ísť až na nový rok.
„Minulý pondelok som bol prvýkrát na ľade, ale nebolo to dobré. Točila sa mi hlava a bolela ma. Predtým som chodil na ozónové injekcie a lekár mi povedal, že môžem vyskúšať ísť na ľad. No nebolo to ono. Rozhodli sme sa preto dať si ešte pauzu a pokračoval som v injekciách. Včera som opäť vyskúšal ísť na ľad a už to bolo lepšie,“ otvorene začal rozprávať Samuel Krajč na margo zranenia, ktoré sa mu prihodilo počas prípravy na WJC-20. O miesto na šampionáte prišiel nie vlastnou príčinou. „Je to pre mňa sklamanie. Bol som fyzicky i psychicky pripravený, dovolím si povedať, že na ľade som sa cítil veľmi dobre, bol som opäť sám sebou. Celé ma to hnevalo najmä preto, že turnaj je v Edmontone, kde bude rozhodne veľa skautov. S odstupom času to už ale beriem tak, že to, čo sa stalo, už nezmením,“ pokračoval. Vďaka svojmu veku však bude mať možnosť pobiť sa o skúsenosti z Majstrovstiev sveta do 20 rokov aj v nasledujúci rok; Krajč má stále len 18 rokov. „Určite by bolo lepšie mať na konte viac štartov na šampionáte, ale som rád, že ešte stále budem mať šancu prebojovať sa na majstrovstvá sveta budúci rok. Vek mi to stále dovolí. Urobím všetko pre to, aby som sa tam dostal,“ odhodlane dodal.
Krajč aj dnes ráno strávil krátky čas na ľade. Zatiaľ sám, bez väčšieho zaťaženia. „Popravde, len tak sa tam motám, korčuľujem sám so sebou. Zakázali mi strieľať kvôli otrasom,“ netajil. Rovnako otvorene nemal problém porozprávať aj o svojej psychickej pohode, ktorú pred zranením prežíval: „Zo začiatku sezóny som sa hľadal, nebol som so sebou spokojný. Veľa som preto komunikoval s trénermi, ktorí mi povedali čo odo mňa očakávajú, aká je moja úloha. A tú som prijal. Keď som sa s ňou začal stotožňovať v tom pravom zmysle slova, začal mi aj ice-time pribúdať. Na konci som ho už mal naozaj veľa a bol som spokojný so svojimi výkonmi. Keď sme po každom zápase mali video-rozbor s trénerom Frűhaufom, tak zväčša poukazoval len na maličkosti, ktoré je potrebné zlepšiť. To ma posúvalo vpred rovnako aj s pocitom, že mi tréneri dôverujú.“
Každému, kto tohto mladíka sleduje, je jasné, že „drzosť na ľade“ je jeho druhé meno. Súperom komplikuje hru, dokáže ich rozhádzať a keď je to potrebné, je aj súčasťou šarvátok. „Vždy som sa rád dostával súperom na ľade pod kožu. V podstate mi je jedno, či má súper 20, 30 alebo 40 rokov; prosto keď chcem, tak sa mu pod tú kožu dokážem dostať a keď vidím, že sa mi to podarilo, že je nervózny a zle sa mu hrá, teší ma to. Je to pre mňa potešenie na duši,“ rozosmial sa. Skutočnú bitku, kedy bolo potrebné zhodiť rukavice, by ste ale u neho doposiaľ nenašli. Ale... „Keby niekto napr. zranil môjho spoluhráča, zrejme by som nemal problém pobiť sa. Ale, samozrejme, sú tu hráči, pri ktorých viem, že už sú za akousi mojou pomyselnou hranicou, lebo viem, že by som od nich dostal na hubu. Za takého považujem napr. Louisa, ktorý pôsobí v Michalovciach. S ním by som sa nechcel dostať do kontaktu. Ale keby to prišlo, určite by som neušiel. Možno by ma na šupu vypol, ale kto vie,“ znova sa nezdržal smiechu. Ak si myslíte, že za svoju možno miestami až prehnanú drzosť na ľade počúva od trénerov nemilé slová, opak je pravdou. „Negatíva som z ich strany zatiaľ nepočul, že by som to prehnal, že by toho bolo veľa. Práve naopak – niekedy ma Branko hecuje, aby som sa danému hráčovi dostal pod kožu a robil svoju robotu,“ prezradil.
Trenčanov čaká zajtra posledný domáci zápas, Samuel bude môcť svojim spoluhráčom opäť len držať palce a fandiť na diaľku. V zápasovom rytme ho uvidíme až v nadchádzajúcom roku: „Oficiálne vyhliadky sú také, že v čase medzi Vianocami a Novým rokom by som chcel vyskúšať absolvovať plnohodnotný tímový tréning a do zápasového zaťaženia ísť až na nový rok.